meteorologický satelit
Umelý satelit, ktorý krúži okolo Zeme a vykonáva meteorologické pozorovania, prenášajúc ich do pozemných prijímacích staníc. Údaje, ktoré môže získať, sú highly premenlivé, neobmedzujúce sa výlučne na zachytávanie snímok mrakov, čo je jeho najznámejšia funkcia vďaka televíznym spravodajstvám o počasí. Tieto satelity sú zodpovedné aj za monitorovanie množstva premenných a prvkov meteorologického a klimatického záujmu, ako sú aerosóly (dym, prach, sopečný popol…), polárne žiari, ľadovce, ľadovcové kryhy, ľadové pokrývky, teplota morskej hladiny, vetre, búrky, koncentrácie znečisťujúcich plynov, stratosférický ozón, CO2, metán… Pokrytie poskytované meteorologickými satelitmi je globálne, čo predstavuje objem miliónov nových dátových bodov každý deň, napájajúcich numerické predpovedné modely počasia. Prvý meteorologický satelit, ktorý úspešne dokončil svoju misiu, bol TIROS 1, vypustený NASA 1. apríla 1960. Jeho predchodcom bol Vanguard 2, časť projektu US Navy, vypustený v predchádzajúcom roku (17. februára 1959). Hoci tento satelit bol navrhnutý na meranie rozloženia mrakového pokrytia a hustoty vzduchu, poskytol sotva akékoľvek údaje, čo je dôvod, prečo sa TIROS 1 zvyčajne považuje za prvý meteorologický satelit v histórii. Vypustenie Programu Svetovej služby počasia WMO v roku 1963 definitívne posilnilo pozorovanie atmosféry z vesmíru vďaka meteorologickým satelitom. V závislosti od výšky nad zemským povrchom, v ktorej je umelý satelit umiestnený, sa uvažujú štyri typy Obežnej dráhy: 1) nízka obežná dráha Zeme (polárna alebo parkovacia obežná dráha); 2) stredná obežná dráha Zeme (používaná satelitmi umožňujúcimi globálne navigačné systémy); 3) geosynchronná obežná dráha; a 4) vysoká obežná dráha Zeme. Meteorologické satelity spadajú do kategórií 1 a 3.