skleníkový efekt

Otepľovanie nižšej atmosféry v dôsledku čistej absorpcie infračerveného (dlhovlnného) terestrického žiarenia jej zložkami, plynmi aj aerosólmi. Kým na Zemi existuje prirodzený skleníkový efekt - niečo, čo sa dá rozšíriť na atmosféry iných planét -, v kontexte súčasnej klimatickej zmeny výraz odkazuje na extra otepľovanie v dôsledku nárastu, ktorý zaznamenali koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére - s CO₂ na čele -, ako dôsledok masívneho spaľovania fosílnych palív a biomasy ľuďmi. Radiačné pôsobenie týmto vyvolané spôsobilo nárast priemernej globálnej teploty na zemskom povrchu, ktorý ešte nedosiahol svoj vrchol. Francúzsky matematik a fyzik Jean-Baptiste Joseph Fourier (1768-1830) bol prvým vedcom, ktorý uvažoval - v roku 1824 -, že Zem zadržiava teplo podobným spôsobom ako skleník. Táto analógia nie je úplne presná, keďže sklo skleníka je priehľadné pre slnečné žiarenie (krátkovlnné), ale nepriehľadné pre infračervené žiarenie (krátkovlnné, dlhovlnné) generované vo vnútri - čo spôsobuje nárast teploty -, zatiaľ čo v prípade atmosféry je len časť terestrického žiarenia (infračervené, dlhovlnné) zadržaná skleníkovými plynmi, pričom zvyšok uniká do vonkajšieho vesmíru.