veterná ružica

Diagram v tvare hviezdy, v ktorom sú znázornené relatívne frekvencie rôznych smerov vetra namerané na meteostanici alebo hvezdárni za dané časové obdobie. Znázornené môžu byť aj frekvencie rôznych rozsahov rýchlostí zoskupených podľa smeru. Percento zodpovedajúce bezvetriu sa zaznamenáva v kruhu nakreslenom v strede ružice. Dlho predtým, ako sa vietor začal merať prístrojmi, boli stanovené prvé veterné ružice so smermi hlavných vetrov, určené hlavne na to, aby pomohli námorníkom orientovať sa na mori. Staroveké veterné ružice sa objavujú v rôznych kultúrach, pričom postupom času získavali na sofistikovanosti. V klasických časoch grécky básnik Homér (8. storočie pred n. l.) odkazuje v Odysei na ružicu štyroch hlavných vetrov (Boreas, Eurus, Notus a Zephyrus), usporiadaných podľa štyroch svetových strán. Filozof Aristoteles (4. storočie pred n. l.) stanovil ružicu 8 smerov, Timosthenes (3. storočie pred n. l.) ružicu 12 smerov a rímsky architekt Vitruvius (1. storočie pred n. l.) ružicu 24 smerov. Dnes používaná 32-bodová ružica bola prvýkrát zobrazená na stredovekej mape sveta pripisovanej majorskému geografovi a kartografovi Abrahamovi Cresquesovi (14. storočie), hoci niektoré zdroje pripisujú jej vynález aj majorskému Ramonovi Llullovi (cca 1232-1315 alebo 1316). Spomínaná 32-bodová veterná ružica obsahuje 8 hlavných vetrov (štyri označujúce svetové strany a ďalšie štyri ako bočné vetre), 8 polovičných vetrov (sprievodné) a 16 štvrtinových vetrov (quartas).